Spomienka na zosnulých

V týchto novembrových dňoch už cintoríny žiaria svetlami sviečok na hroboch našich zosnulých, ktorí nás predišli do večnosti. Mnohých z nás sa pritom zmocňuje myšlienka, čo je s nimi? Zamýšľame sa aj nad tým, čo bude s nami potom, keď príde na nás rad, ako to vyjadril vo svojej básni ešte za svojho života hneď po vysviacke katolícky kňaz – bardejovčan, odpočívajúci na cintoríne sv. Michala v Bardejove. Jeho monológ z básne má zvečnený na pomníku svojho hrobu: „Ja odišiel, vy zostali ste a po nás prídu iní, raz každý prekročí prah domova z kameňa a hliny…“ Aj zo Svätého písma poznáme slová: „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani človeku na um nepríde, čo je pre neho pripravené“.

Mnohým príde nad hrobom ľúto, kde tu vypadne nejaká slza a pomyslíme si, že tí naši najbližší to už majú za sebou, dúfajúc, že im je už dobre. Treba veriť, ako nás uisťuje viera slovami evanjelia, že už dosiahli to, po čom túžili.

Návštevy cintorínov nie sú iba prejavom úcty k zosnulým. Pre kresťana symbolizujú aj vieru v to, že pozemský život každého z nás smeruje k hrobu a každý skôr, či neskôr podľahne fyzickej smrti. Praktizujúci kresťan vo viere nachádza odpoveď na tému smrti v zamyslení sa nad svojím životom, smerujúcim k Bohu ako k poslednému cieľu. Áno, veriaci kresťan je v názore na fyzickú smrť optimistickejší ako ten, pre koho smrťou všetko končí, lebo nejde o absolútny koniec. Končí sa len etapa bytia človeka na tejto zemi. Nesmrteľná duša každého človeka veriaceho i neveriaceho žije ďalej. Dá sa vyjadriť myslenie kresťana, že fyzická smrť by mala byť dňom jeho opätovného narodenia pre Božie kráľovstvo.

Kristova smrť a jeho zmŕtvychvstanie majú pre záchranu človeka práve pred touto smrťou spásny význam pre večný život. Ten, kto spolupracuje s Božou milosťou vzkriesenia, znamená pre neho opätovné spojenie duše a tela, ktoré mal počas pozemského života. Telo sa už nevráti k pozemskému životu, ale začne žiť v novom svete Božej lásky, nepodliehajúc skaze, ale je dokonale podobné oslávenému Kristovmu telu.

Stojí za to, aby sme sa preto na fyzickú smrť pozerali z pohľadu lásky, akú do ľudského života priniesol Boh, keď poslal svojho syna Ježiša na tento svet, aby cez Ježišovu smrť na kríži a zmŕtvychvstanie dovolil každému človeku nájsť v smrti počiatok večného života. Smrť je akoby posledný dar pozemského života, ktorý človeku umocňuje prechod na druhú stranu – na územie večnosti, kde nás čaká Božia láska.

Každý človek, veriaci, či neveriaci, by mal vedieť, k čomu inklinuje ľudská podstata. Toto nasmerovanie môže pomôcť poodhaliť to individuálne poslanie zverené jednotlivcovi, aby si v závere každý mohol povedať „nezhromažďoval som si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú“, aby sa na nás v poslednom výdychu nevzťahovalo konštatovanie „žil nadarmo“, ale naopak v dobrom ponímaní, že „život bol prežitý plodne“. Nie je únosné namáhať sa pre čosi pominuteľné, ako je to, žiaľ, charakteristické pre súčasný trend. No azda najväčšou tragédiou je nedávať lásku, lebo vieme, že viera a nádej smrťou končí, ale len láska bude na konci života a na onom svete odmenou nepodliehajúcou nejakej devalvácii.

Keď v týchto novembrových dňoch navštívime v plameni sviec rozžiarené cintoríny, skúsme sa v tichých spomienkach na zosnulých našich blízkych zamyslieť aj nad sebou a spýtajme sa samých seba: „Quo vadis?“ Áno, kam kráčaš, človeče, ktorým smerom pôjdeš po prekročení brány vlastnej fyzickej smrti, či si veriaci alebo nie. A tak sa pomodlime za šťastnú hodinu svojej smrti.

Kto chce, týmto slovám uverí, kto neverí, nech aspoň zapáli sviečku, lebo horiaca svieca znamená svetlo Krista ako svedectvo a záruku večného života.

J.R.

Článok napísal Jaroslav Rondzik (27.4.1926 – 10.5.2005), narodený a celý život bývajúci v Bardejove. Dlhé roky prispieval do Mozaiky i iných periodík v Bardejove. Tento článok nestihol uverejniť, pretože náhle zomrel. Po rokoch ho našla medzi jeho osobnými vecami jeho dcéra. Bol to hlboko veriaci katolík a svoju vieru žil každý jeden deň a pokiaľ mu to zdravotný stav dovoľoval, bol účastný na svätej omši každý deň. Svoju vieru nezaprel ani počas minulého režimu. Bol to človek s veľkým „Č“, pretože nikdy neodmietol pomôcť druhému človeku. Jeho životné krédo bolo láska k svojej rodine a k blížnemu človeku. Veríme, že jeho duša je v náručí Nebeského Otca. Je pochovaný v Bardejove na cintoríne Sv. Michala. P. Jaroslav, odpočívajte v pokoji!