História našej farnosti a Chrámu sv. Egídia v Bardejove je nerozlučne spätá s históriou mesta. Prvou písomnou správou o existencii kostola na tomto území je listina kráľa Bela IV. z roku 1247, v ktorej sa spomínajú „fratres de Copryvnicza Cisterciensis ordinis apud Ecclesiam Sancti Egidii de Bardfa“ – bratia z rádu cistercitov z Koprivnice pri kostole sv. Egídia z Bardejova, ktorí tu založili kláštor a dostali od kráľa rozsiahle majetky. V spomínanej listine sa nanovo vymedzilo ich územie zvané „Terra Bardfa“, ktoré im sčasti zabrali prešovskí Nemci.

Dnes, na základe výskumov procesu fundácie cistercitských kláštorov na území Uhorska vieme, že kláštor v Bardejove bol vybudovaný z iniciatívy kráľa Ondreja II. (1205 – 1235) na hranici kráľovstva, začiatkom 13. storočia. Rok, ani presné miesto založenia kláštora nie sú známe, ale jeho existenciu potvrdzujú miestne názvy: Mníchovský potok, Kláštorné lúky, i mestská časť „Za rajom“. Je viac ako pravdepodobné, že pôvodný kláštor zničili pri svojom vpáde Tatári, ale, ako to dokazuje spomínaná listina z roku 1247, cisterciti ho obnovili. Roku 1269 sa cisterciti v dôsledku politických zmien v štáte na bardejovskom území už nenachádzajú a o osude chrámu ani územia Terra Bardfa niet žiadnych správ. Terra Bardfa sa postupne menila na osadu. Začiatkom 14. storočia daroval kráľ Karol Róbert už rozvinutú osadu Bardejov svojmu sprievodcovi, rytierovi Vavrincovi a jeho potomstvu (Laurentius Filius Laurentii et eius Heredes). V listine z roku 1320, ktorou kráľ udelil obyvateľom Bardejova privilégiá v platení daní, sa už spomína farár i richtár a Bardejov ako „Civitas Bardfa“. Obyvatelia sú povinní odvádzať farárovi polovicu desiatku. Bardejov je farnosťou a začína mať charakter stredovekého mesta.

O existencii chrámu sv. Egídia sa dozvedáme z listiny kráľa Ľudovíta I. z roku 1352, ktorou kráľ povolil mestu Bardejov výročný jarmok po dni sv. Egídia, patróna chrámu i mesta. Povýšenie Bardejova na slobodné kráľovské mesto na úrovni Budína a Košíc má tiež priamu súvislosť s chrámom a farnosťou. Zaiste by kráľ Ľudovít I. roku 1376 mestu Bardejov túto výsadu neudelil, keby nemalo chrám a farnosť na patričnej úrovni.

Údaje o čase začiatku a trvania výstavby chrámu sa rôznia. Niektorí autori datujú začiatok výstavby do konca 13. storočia, iní do polovice 14. storočia, čo je najpravdepodobnejšie. Všeobecne sa prijal názor, že základná časť chrámu – hlavná loď a bočné lode – bola dobudovaná ako trojloďová bazilika roku 1415. Do veže, ktorej výstavba prebiehala v rokoch 1420 – 1427, boli inštalované vežové hodiny, druhé v poradí v Uhorsku. Takto postavený chrám bol na východnej strane ukončený rovným múrom a pravdepodobne neveľkou apsidou, ktorej základy odhalili pri archeologických vykopávkach v roku 2009.

Medzi prvé prístavby chrámu patrila svätyňa. Na prístavbu svätyne, sakristie a kaplnky sv. Kataríny bola roku 1448 uzavretá zmluva s bardejovským kamenárskym majstrom Mikulášom Lapicidom (lapicida = kamenár). Smelá gotická klenba, postavená domácim majstrom, sa po roku 1458 narušila a začala sa prepadávať. Opravu svätyne, vrátane novej klenby, urobil roku 1464 majster Štefan z Košíc. Pod vedením mestského staviteľa Urbana v rokoch 1482 – 1486 pristavali kaplnky k južnej bočnej lodi. Veronika, vdova po mestskom richtárovi Petrovi Magerovi, darovala chrámu 3000 zlatých, ktoré sa použili na výstavbu kaplniek. Súčasne s kaplnkami ukončili aj mohutné oporné piliere, prenášajúce tlaky klenby hlavnej lode do obvodu bočných lodí.

Po ukončení stavby kaplniek pristúpili k vybudovaniu horného poschodia veže. Práce, uskutočňované pod vedením majstra Jána Frankina Štemašeka (Stemmeisen) z Ansbachu sa ukončili roku 1494. Zvony boli do veže vytiahnuté roku 1486 (zvon Ján) a roku 1584 (zvon Urban).

Bohatí a umeniamilovní občania mesta sa po dobudovaní chrámu postarali aj o jeho veľmi hodnotný umelecký interiér. V druhej polovici 15. storočia vznikol unikátny súbor gotických krídlových oltárov, bol postavený kamenný bohostánok (pastofórium), zhotovené gotické lavice (stalla), Golgota, luster, organ a nadobudnuté rozličné bohoslužobné nádoby a rúcha.

Historia Domus zaznamenala, že keď roku 1467 bardejovský farár Augustín Eckel zo Stropkova so svojím kaplánom „conspexit calices Ecclesiae“, robil prehliadku kalichov kostola, našiel ich tu 23. Podstatná časť chrámového pokladu však bola z príkazu vrchnosti roku 1526 chrámu odobratá a použila sa na razenie peňazí potrebných na odvrátenie tureckého nebezpečenstva.

Skrášľovanie chrámu pokračovalo aj zvonka. Pozoruhodným freskovým obrazom, na ktorom boli zobrazení prví arpádovskí králi, sv. Štefan so synom sv. Imrichom a sv. Ladislav, ako aj sv. Krištof, pomocník v núdzi, vyzdobili prvé poschodie veže v roku 1521 majstri Ján a Imrich Krausovci.

Reformácia našla úrodnú pôdu aj v Bardejove. Po konverzii väčšiny meštianstva na novú vieru, rozhodla sa Mestská rada roku 1539 odovzdať chrám evanjelikom. Hŕstka verných katolíkov odbavovala svoje bohoslužby v súkromnom dome Szepesházyovcov na námestí č. 9.

Chrám sv. Egídia vymenil počas náboženských bojov niekoľkokrát svojho držiteľa. Roku 1671 sa dostal nakrátko do rúk katolíkov, ale v nasledujúcom roku ho majú na niekoľko mesiacov opäť evanjelici. Na zákrok jágerského kanonika Imricha Koloswáryho ho 22. mája 1672 získali katolíci, aby ho v roku 1678 Tökölyho povstaleckí komisári odovzdali evanjelikom. O niekoľko týždňov po vtiahnutí cisárskej armády do Bardejova je chrám opäť katolícky. Tökölyho poverenec odníma v roku 1682 katolíkom kostoly v meste, no po víťazstve cisárskych vojsk 13. 1. 1687 odovzdáva cisársky generál Csáky Chrám sv. Egídia Michalovi Sorgerovi, farárovi vracajúcemu sa z vyhnanstva. Za povstania Františka II. Rákocziho, rozdelili komisári Melczer, Görgey a Becskeházy v meste kostoly medzi evanjelikov a katolíkov. Evanjelici, ktorých bolo 2000, dostali chrám. Až roku 1711 na sviatok Zjavenia Pána – 6. januára – z príkazu cisárskeho generála Virmonda, dostáva sa Chrám sv. Egídia definitívne do rúk katolíkov.

Z doby reformácie pochádzajú renesančné časti chrámového interiéru: lavice, náhrobné dosky, epitafy (dnes v Šarišskom múzeu), dvere hlavného vchodu, dnes už nefunkčné, a iné. Noví majitelia chrámu sa neriadili nenávistnými pohnútkami, ale umeleckým citom. Ponechali v nedotknutej podobe bočné oltáre a ostatné zariadenie, ktoré nový kult nepotreboval. Postavili roku 1651 iba nový hlavný oltár v ranobarokovom slohu.

Veža bola roku 1550 zasiahnutá a zničená bleskom. Pri jej oprave, ktorú robili až do roku 1552, zriadili na najvyššom poschodí ochodzu – vyhliadku so zástreším.

V renesančnom slohu upravili talianski majstri Ľudovít a Bernard Pel z Lugana roku 1564 južné priečelie kaplniek, hlavne atiku. Po požiari v roku 1640 bola aj veža renovovaná v renesančnom slohu. Pretože predchádzajúce zásahy vežu oslabili, presunuli sa z nej zvony v roku 1669 do novopostavenej renesančnej zvonice pred chrámom na námestí. Požiarmi zoslabená veža sa pri zemetrasení v roku 1725 zrútila. Torzo veže bolo až po veľkom požiari roku 1774 zrovnané so strechou, a od tohto roku je bardejovský chrám bez veže. Ďalšie zemetrasenie v roku 1836 ho poškodilo na viacerých miestach a obrovský požiar na Veľkonočný pondelok v roku 1878, ktorý spustošil celé mesto, zničil strechu chrámu natoľko, že boli ohrozené umelecké pamiatky v interiéri. Mestská rada spolu s vtedajším farárom Eduardom Kaczvinszkým vyvinula veľké úsilie, aby sa umelecká klenotnica reštaurovala. Na základe žiadosti sa o potrebe opravy presvedčil osobne minister kultu a školstva a poveril univerzitného profesora Imricha Steindla spracovaním projektovej a rozpočtovej dokumentácie na opravu chrámu. Prípravné práce a lešenie okolo svätyne boli ukončené ešte v roku 1879 a 20. apríla 1880, po bohoslužbách, za streľby mažiarov, bol sňatý hlavný oltár, Golgota a epitafy zo stien. Klenby svätyne boli rozobraté, podobne ako aj obvodové múry hornej časti až do hĺbky 8 metrov. Oporné piliere boli nanovo založené na betónových masívnych základoch v hĺbke 5,5 metra.

Reštauračné práce vykonali v dvoch etapách Jozef Weber a po jeho smrti v roku 1880 Viliam Fröde, stavbyvedúci, ktorí pôsobili súčasne aj na rekonštrukcii košického Dómu. V prvej etape, trvajúcej do roku 1884, ukončili svätyňu. Na pamiatku tejto udalosti je pod klenbou svätyne umiestnený nápis:

I. FERENCZ JÓZSEF Ö CS. AP. KIR FELSÉGE KEGYELMÉBÖL TREFORD ÁGOST. VALL. ÉS KÖZOKT. MINISZTER
ENGEDÉLYÉSÉVEL STEINDL IMRE MÜSZERI TANÁR TERVEI SZERINT ÉS INTÉZÉSE MELETT KACZVINSZKY EDE SIKLÓSI APÁT,
SÁROSI FÖESPERES ÉS BÁRTFAI PLÉBÁNOS MINT ÉPITÉSI BIZOTTSÁGI ELNÖK, WEBER JÓZSEF /ⴕ 1880/ ELHÚNYTÁVAL ÉS
FRÖDE VILMOS ÉPITÉSZEK VEZETÉSE ALAT A SZENTÉLYT HELYREÁLLITTATOTTA KATH. VALLÁS ALAPBÓL 1883-BAN.

(Z milosti Jeho Veličenstva Františka Jozefa I., cisára a apoštolského kráľa, povolením Augustína Treforda, ministra kultu a školstva, podľa plánov Imricha Steindla, profesora mechaniky a podľa jeho úprav, obnovil svätyňu v roku 1883 z katolíckych základín Eduard Kaczvinszký, šiklovský opát, šarišský hlavný dekan a bardejovský farár, ako predseda stavebného výboru pod vedením stavbyvedúcich zosnulého Jozefa Webera (ⴕ 1880) a Viliama Frödeho.)

Po smrti Kaczvinszkého sa ujal reštaurácie chrámu jeho nástupca Anton Korányi. V druhej etape boli od základov postavené nové piliere hlavnej lode, nové obvodové murivo hlavnej lode, nové klenby a strechy všetkých lodí, ako aj strechy kaplniek. Reštauráciu ukončili v roku 1898. V tom istom roku dobudovali aj vežu do súčasnej podoby. Umiestnili v nej opäť zvony a hodinový stroj. Profesor Steindl bol vymenovaný za čestného občana mesta. Obnovený regotizovaný chrám slávnostne vysvätil košický biskup Žigmund Bubics 4. júna 1899. Mohutný organ do chrámu dodala firma Otto Rieger z Budapešti roku 1909. Podľa archívnych záznamov chrám mal už roku 1466 organ i organistu menom Paulus. Ďalší organ bol zhotovený roku 1594 za 1500 fl. Organ z roku 1909 je v poradí už tretím veľkým organom chrámu.

Z bojov v 1. svetovej vojne vyšiel chrám bez najmenšieho poškodenia. V 2. svetovej vojne, pri bombardovaní mesta 5. septembra 1944, bola zásahmi bômb poškodená vitráž a strecha chrámu. Z iniciatívy bardejovského farára, preláta a apoštolského protonotára Gejzu Žebráckeho, boli krídlové oltáre a cennejšie umelecké diela chrámu (i múzea) demontované a zamurované pod chórom a vo veži.

Pre mimoriadne historické i umelecké hodnoty bol Chrám sv. Egídia v Bardejove roku 1970 vyhlásený vládou SSR za národnú kultúrnu pamiatku.

Rozsiahla oprava chrámu sa začala roku 1986. Realizovala sa pri nej oprava krovov, výmena strešnej krytiny na veži i na strechách lodí, nové omietky a obnovili kamenné prvky.

Historické zvony Ján a Urban, ktoré roku 1990 pukli, boli v rokoch 1994 a 1995 nahradené novými, rovnako veľkými, odliatymi v zvonolejárskej dielni Marie Tomáškovej – Dytrychovej v Brodku u Přerova. Na obnovu zvonov vznikla v meste Nadácia Egídius – Bardejov, ktorá zabezpečila finančné prostriedky a zrealizovala celú dodávku a montáž zvonice a zvonov do nej. Dňa 1. 9. 1995, v deň sviatku patróna chrámu i mesta, zaznel hlahol nových zvonov po prvýkrát.

Dňa 23. novembra 2000, v roku Veľkého Jubilea, povýšil pápež Ján Pavol II. Chrám sv. Egídia na Baziliku minor. Pri tejto príležitosti bol do veže chrámu inštalovaný nový zvon Jozef o hmotnosti 700 kg, odliaty v dielni M. Tomáškovej-Dytrychovej. Slávnostné vyhlásenie a prečítanie apoštolského breve sa uskutočnilo 29. septembra 2001 za účasti apoštolského nuncia Mons Henryka Józefa Nowackého, biskupov a duchovenstva celého Slovenska.

V rokoch 2006 až 2010 urobili v Bazilike viaceré rekonštrukčné prace: vymenili strešnú krytinu, inštalovali nové osvetlenie lodí, urobili nové maľby klenieb a stien v lodiach ako aj vo svätyni. Urobili tiež archeologický výskum a po jeho ukončení položili novú podlahu so stupňovitým členením pre oltár.

V roku desiateho výročia povýšenia chrámu na baziliku bol do Baziliky sv. Egídia inštalovaný nový obetný oltár, ktorý bol konsekrovaný košickým arcibiskupom Mons. Bernardom Boberom 23. októbra 2010.