List otcom a mužom …

Vážení páni a otcovia rodín! Píšem Vám tento list s túžbou podeliť sa s Vami o niektoré postrehy, ktoré určite mnohým z Vás ležia na srdci, len možno nemáme odvahu o nich verejne rozprávať.. Myšlienky, s ktorými sa chcem s Vami podeliť, sú inšpirované slovom a životom osôb, ktoré si nesmierne vážim: môj otec, krstný otec (aj z manželkinej strany) a naši duchovní otcovia.

Postavenie otca v rodine je nezastupiteľné, vidiac to na príklade svätej rodiny. Svätý Jozef vždy vystupuje ako hlava rodiny, ako ten, ktorý sa má zodpovedne postarať o svoju rodinu. Vynikal taktiež svojou pracovitosťou, pokorou a poslušnosťou. Jeho rozhodnutia boli v súlade s Božou vôľou, ktorej načúval v tichosti v každodennej modlitbe. Skromne premýšľam, či sa nevytratil tento ideál mužnosti v dnešnej dobe, prečo nie sú mnohí ochotní tento vzor nasledovať a robíme hlúpe chyby, ktoré majú ďalekosiahle následky?

Zavalení každodennou prácou prichádzame utrmácaní podvečer domov, vo vedomí, že sme vykonali kus poctivej práce, pričom máme právo na oddych. Ale je všetko len o tomto? Snáď nie sú potreby našej rodiny rovnako dôležité, ba priam dôležitejšie ako naše zamestnanie? A čo naše manželky a deti? Napadne nás opýtať sa ich, aký mali deň, čo prežívajú, čo ich potešilo, nad čím sa trápia, či nepotrebujú našu pomoc? Možno iba na chvíľu vybehnúť s deťmi na bicykle či zahrať si futbal…Sebakriticky priznávam, že všetky aktivity (domácnosť, nákupy, škola, škôlka, krúžky..), ktoré manželka okolo našej rodiny popri práci bravúrne zvláda, som mnohokrát považoval za samozrejmosť a popravde som si ani neuvedomoval túto mravenčiu prácu. Ruku na srdce: „Menili by sme, resp. mali by sme to takto pod kontrolou?“

Zaujímavý bol postreh jednej mladej pani, ktorá bola nedávno u nás so svojim manželom na návšteve. Podľa jej názoru, ženy a dievčatá túžia po uznaní, komplimentoch, výstredne a vyzývavo sa obliekajú možno aj preto, lebo nie sú vo svojich rodinách docenené. Majú vnútorné zranenia, prirodzene chcú sa páčiť, len si ich dostatočne  nevšímame…Asi je na tom niečo pravdy… Pritom postačí úprimné slovko pochopenia, pochvaly našim manželkám…aj našim dcéram, aby sme my ako otcovia boli tí prví, ktorí im povedia, aké sú krásne, aby si vážili svoju čistotu a cudnosť. Minulého leta v Katolíckych novinách bola uverejnená výzva k nám mužom, aby sme pomohli ženám v obliekaní sa, nakoľko od nás mužov to do veľkej miery závisí. Dovolím si citovať niektoré myšlienky: „Ak dievčatá „naučíte“, že pochvalné poznámky a pozornosť si vyslúžia, len keď majú niečo priúzke či prikrátke, nečudujte sa, že mnohé ženy na to reagujú tým, že práve tak sa obliekajú. A určite nie je od veci z času na čas pochváliť priateľku, kamarátku či spolužiačku, ktorá sa krásne a slušne už oblieka; nech vidí a vie, že to vidíš a vieš oceniť. Ktovie, koľko žien by vymenilo šatník, ak by im niekto povedal to, čo jeden múdry chalan svojej nevhodne oblečenej kamarátke: „Si krásna, ale oblečená by si bola ešte krajšia.“ 

Jedným dychom však musíme pripomenúť citát zo Svätého písma: „..podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom. Ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela.“(Ef 5,21-23) Ženy a manželky niekedy svojou „sebestačnosťou“ a angažovanosťou vytláčajú mužov z tejto pozície. Kritizujú ich pred deťmi a poukazujú na ich nedostatky. Muž tým stráca autoritu v rodine, ktorá je mu od Nebeského Otca daná. Stráca svoju poslanie, aby svojou pevnou rukou, múdrosťou, rozvahou, nežnosťou a pokorou svojho srdca držal ochranu nad svojou rodinou. A preto niekedy hľadá útočište a uznanie mimo rodinného kruhu… Príkladom je Panna Mária, ktorá svojim Nepoškvrneným srdcom bezpodmienečne milovala a poslúchala so všetkou úctou „nedokonalého“ svätého Jozefa.

Predpokladom však k tomu, aby bol muž kráľom, kňazom a prorokom svojej rodiny podľa vzoru svätého Jozefa je prehlbovanie svojej viery a vzťahu s Bohom. A to je možné iba cez modlitbu a sviatostný život. Iba takto mohol prehovoriť Boh k svätému Jozefovi. Skúsme si položiť otázku: „Naozaj som príkladom v modlitbe svojim deťom? Vidia ma kľačať na kolenách? Chodíme spoločne ako rodina na svätú omšu? Prečo nepredstúpime bližšie pred oltár Pána, aby sme s Ním mali priamy kontakt…Dokážem v tichosti spočinúť pred sviatostným Kristom a nachádzať odpovede na svoje otázky? Prečo v kostoloch majú väčšinové zastúpenie ženy? Žalm 112, 1-3 hovorí: „Blažený muž, ktorý sa bojí Pána a má veľkú záľubu v jeho príkazoch. Jeho potomstvo bude mocné na zemi; pokolenie spravodlivých bude požehnané. V jeho dome bude úspech a bohatstvo, jeho spravodlivosť ostane naveky.“

Nedá mi ešte nespomenúť, v akom, možno nie primeranom oblečení prichádzame niekedy do chrámu. Roztrhané rifle, krátke nohavice, vypasované či vyťahané tričká. Nechcem moralizovať, pretože donedávna som kraťasy pod kolená bežne nosieval do kostola aj ja, nepovažujúc to za veľkú vec. Až kým ma môj dobrý kamarát neupozornil, že to tiež nie je celkom najvhodnejšie…Veď pri akomkoľvek inom spoločenskom stretnutí by som to nespravil. A pritom vo svätej omši ide o stretnutie s Nebeským Otcom, ktoré je to najvznešenejšie a najposvätnejšie, čo na tejto zemi máme.

Duchovný otec raz povedal, že na nedeľnú svätú omšu by sme mali vybrať zo šatníka to najkrajšie čo máme, pretože to je ten  najslávnostnejší okamih celého týždňa. Boh je vznešený, nekonečný a hoden úcty. Pamätám si na príklad mužov z môjho života, ako môj otec každú nedeľu vyštafírovaný v kravate kráčal s nami do kostola. Kraťasy, rifle, botasky? Zabudni! A naši starí otcovia? Aj v tú najhorúcejšiu nedeľu na seba natiahli sviatočný oblek. Vždy dlhé nohavice. Určite nie tričko bez rukávov či s odhaleným bruchom. A bez šiltoviek či pokrývok hlavy.

To boli časy osvedčených a nasledovaniahodných pravidiel obliekania. Alebo nám dnes viac záleží na tom, aby vynikli kontúry nášho vyšportovaného tela? Niektorí si potrpia, či majú o tehličku viac alebo menej. Nie je to kult tela? Nestráca aj týmto Boh svoju autoritu a prvé miesto v rebríčku našich hodnôt? Veľmi múdro a úsmevne povedal jeden muž: „..aj keď mi narástlo brucho, moja manželka ma rovnako ľúbi, ba ešte viac… a má istotu, že nebude po mne nejaká cudzia žena poškuľovať… dôležité, že máme usporiadanú rodinu a vzájomnú úctu.“ Opäť sme sa okruhom vrátili k pravde, ale v opačnom garde. Ak by boli muži doma možno viac docenení, tak by nemali potrebu sa preukazovať pred okolitým svetom a nečakali na „uznanlivé“ a hriešne pohľady žien.

Niekto si zas potrpí na majetku, autách, postavení a v tom vidí svoju silu a hodnotu… ale čo mi k tomu prichádza na um, sú slová Biblie: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone.“ (Mt 6, 24) Naša sila a identita nemôže nájsť zdroj či zastúpenie v ničom inom, iba v Bohu. Nezabúdajme ani na známe slová svätého Augustína: „Tam, kde je Boh na prvom mieste, tam je všetko na svojom mieste!“

V závere chcem všetkých mužov poprosiť, a zároveň vzájomne si vyprosiť od dobrotivého Nebeského Otca veľa milostí, aby sme sa zodpovedne ujali našej úlohy v rodinách a v spoločnosti, v službe druhým ľuďom, aby sme boli vytrvalí a verní pravým hodnotám, ktoré nám vštepovali naši rodičia, aby sme boli pozitívnym príkladom pre naše deti a mládež, aby sme si vážili naše ženy a dievčatá, pretože iba takýmto prístupom dokážeme rodinu viesť a udržať jej jednotu, ktorá v dnešnej dobe je tak vzácna a ľahko zraniteľná. Kiežby nás hlboko zasiahol istého času uverejnený titulok v Katolíckych novinách: “ Byť mužom znamená byť blízko k Bohu!“

Svätý Jozef, opora rodín, oroduj za nás.